Život Prešova
online
online
Pred 100 rokmi sa narodil básnik a politik Vojtech Mihálik
30.03.2026 Trnava
Dolná Streda/Bratislava 30. marca (TASR) - Na začiatku svojej tvorby inklinoval Vojtech Mihálik ku katolíckej moderne, čo sa prejavilo aj v jeho knižnom debute z roku 1947, v zbierke s príznačným názvom Anjeli. O rok neskôr, po komunistickom prevrate, sa zmenil politický režim v Československu, čo sa postupne podpísalo nielen na tvorbe nesporne talentovaného básnika, ale aj na jeho politickej kariére.
Básnik, prekladateľ, publicista a politik, od narodenia ktorého uplynie dnes (30. marca) 100 rokov, zanechal po sebe z hľadiska tém, motivácii i kvality rôznorodé dielo. Medzi cennejšie sa radia tie, v ktorých sa dokázal vymaniť z politických obmedzení doby, v ktorej žil. Ide o jeho filozoficko-reflexívne skladby či ľúbostnú lyriku.
Podľa literárneho vedca Martina Navrátila z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV) bol Mihálik jedným z najtalentovanejších básnikov svojej generácie. Charakterizoval ho výnimočný cit pre odtiene slova, bol schopný tvárnych premien, zvládol prísne viazané strofické útvary, rôzne prízvučné nápodoby antických metier a tiež voľný verš.
„V jeho poézii nájdeme lyrické miniatúry, strohé, až reportážne zachytenie vypätých okamihov, dialógy inšpirované ľudovou slovesnosťou, brisknú epigramatickosť, epizáciu lyriky či širšie komponované skladby. Vyznačoval sa aj nesamozrejmou oboznámenosťou so svetovou literatúrou. Svoju tvorbu neustále stimuloval skúsenosťou s prekladaním poézie od antiky po súčasnosť, obsiahol široké spektrum hodnôt európskej i svetovej literatúry,“ uviedol pre TASR Navrátil.
Vojtech Mihálik sa narodil 30. marca 1926 v Dolnej Strede. Po maturite na katolíckom gymnáziu v Trnave študoval v rokoch 1945 - 1949 slovenský jazyk a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, dnešnej Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií pôsobil v rokoch 1949 - 1950 vo vydavateľstve Kniha, neskôr premenovaného na vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, kde bol v rokoch 1968 - 1969 aj šéfredaktorom. V tomto vydavateľstve sedel v období rokov 1977 - 1985 tiež na riaditeľskej stoličke.
Zastával aj politické a štátne funkcie. V rokoch 1954 - 1959 bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, pričom v období rokov 1965 - 1967 zväzu aj šéfoval. Poslancom Slovenskej národnej rady bol v rokoch 1964 - 1981. Ako poslanec pôsobil v rokoch 1969 - 1971 aj vo Federálnom zhromaždení Československej socialistickej republiky (ČSSR). Od roku 1966 do roku 1981 patril medzi členov Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Slovenska (KSS).
Prvé básne uverejňovať už ako gymnazista v časopisoch Plameň, Rozvoj, Nový svet a Elán. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli. Podľa Navrátila vychádzal z prostredia katolíckej moderny a organicky nadväzoval na hviezdoslavovsko-kraskovskú a smrekovsko-lukáčovskú literárnu tradíciu. Silným akcentom jeho poézie však bola aj sociálna problematika. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 skúšal podľa literárneho vedca aj to, aký priestor tvorivej slobody si v novom režime dokáže zachovať.
„Keď azda jeho vrcholnú básnickú zbierku Plebejská košeľa z roku 1950 stranícka kritika odmietla ako prejav ´slzavého humanizmu´, stál na rázcestí. Buď sa mohol odmlčať, alebo vyjsť v ústrety očakávaniam. Pozvoľna sa z nádejného spirituálneho a sociálneho básnika stával predstaviteľ socialistického realizmu. Vzdal sa aj svojej intímne ladenej poézie. Pritom ľúbostná lyrika zaujímala významné miesto v jeho tvorbe už od prvotín, pretrvala skúšku času a dodnes si zachováva podmanivosť. Nasledujúcimi zbierkami Spievajúce srdce (1952), Ozbrojená láska (1953) a Neumriem na slame (1955) sa pokúsil vyhovieť doktríne socialistického realizmu,“ vysvetlil Navrátil.
Jeho balansovanie medzi mocou a slobodnou tvorbou sa ešte objavilo v 60. rokov minulého storočia, keď podľa Navrátila opäť sporadicky nazeral do svojho vnútra a obzeral sa za svojou minulosťou. Prezentoval sa dielami na vysokej remeselnej úrovni, skladbou Vzbúrený Jób (1960), zbierkou Tŕpky (1963), ale hlavne knihami Appassionata (1964), Útek za Orfeom (1965) alebo Sonety pre tvoju samotu (1966), nie vždy sa mu však podarilo preniknúť do hĺbky.
„Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a zabití študentky Danky Košanovej dokonca bezprostredne zareagoval pôsobivým cyklom Rekviem. Odvážneho odsúdenia tohto agresívneho aktu sa však onedlho vzdal,“ dodal literárny vedec a autor knihy Pramene ranej poézie Vojtecha Mihálika (2019).
V 70. a 80. rokoch vydal zbierky Trinásta komnata (1975), Posledná prvá láska (1978), Erotikon (1981) či Impertinencie a iné smútky (1989). Po roku 1989 publikoval diela Velebný pán z Maduníc (1990), C. k. musicus Mozart (1992) či zbierku Rodisko (1996).
Mihálik zo svojej silnej pozície bránil priamymi zákazmi i sprostredkovanými cez ÚV KSS v publikovaní viacerým básnikom vtedajšej mladšej a strednej generácie. Ani jeho dielo nemožno podľa Navrátila celkom oddeliť od jeho politickej angažovanosti, pretože politikum bolo často priamo prítomné v tematickom jadre jeho poézie. Mnohé z týchto básní mali časovú platnosť a dnes už sú iba dokumentom doby.
„Navyše sa v čase normalizácie snažil ideologicky ´zorientovať´ adeptov poézie v literárnej prílohe týždenníka Nové slovo. Daniel Hevier raz napísal, že za tieto oddané služby totalitnému režimu ´aj jeho nesporné hodnoty celá jedna generácia nedokáže čítať objektívne a s láskou´. Je to pochopiteľné. Ľudia, ktorým z pozície riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ bránil publikovať, čím ich fakticky vyradil z oficiálnej literatúry, a pamätníci toho, ako svojím ideologickým vplyvom pomáhal režimu deformovať prirodzený vývin literatúry, cítia oprávnený hnev. Napriek tomu by sa slovenská kultúra ochudobnila, ak by pre politickú činnosť autora zanevrela aj na tie ´nesporné hodnoty´, ktoré možno z jeho diela vyselektovať,“ uviedol pre TASR Navrátil.
Vojtech Mihálik, zaslúžilý (1966) i národný umelec (1978) a nositeľ Radu práce (1976), zomrel 3. novembra 2001 v Bratislave.
Básnik, prekladateľ, publicista a politik, od narodenia ktorého uplynie dnes (30. marca) 100 rokov, zanechal po sebe z hľadiska tém, motivácii i kvality rôznorodé dielo. Medzi cennejšie sa radia tie, v ktorých sa dokázal vymaniť z politických obmedzení doby, v ktorej žil. Ide o jeho filozoficko-reflexívne skladby či ľúbostnú lyriku.
Podľa literárneho vedca Martina Navrátila z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV) bol Mihálik jedným z najtalentovanejších básnikov svojej generácie. Charakterizoval ho výnimočný cit pre odtiene slova, bol schopný tvárnych premien, zvládol prísne viazané strofické útvary, rôzne prízvučné nápodoby antických metier a tiež voľný verš.
„V jeho poézii nájdeme lyrické miniatúry, strohé, až reportážne zachytenie vypätých okamihov, dialógy inšpirované ľudovou slovesnosťou, brisknú epigramatickosť, epizáciu lyriky či širšie komponované skladby. Vyznačoval sa aj nesamozrejmou oboznámenosťou so svetovou literatúrou. Svoju tvorbu neustále stimuloval skúsenosťou s prekladaním poézie od antiky po súčasnosť, obsiahol široké spektrum hodnôt európskej i svetovej literatúry,“ uviedol pre TASR Navrátil.
Vojtech Mihálik sa narodil 30. marca 1926 v Dolnej Strede. Po maturite na katolíckom gymnáziu v Trnave študoval v rokoch 1945 - 1949 slovenský jazyk a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, dnešnej Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií pôsobil v rokoch 1949 - 1950 vo vydavateľstve Kniha, neskôr premenovaného na vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, kde bol v rokoch 1968 - 1969 aj šéfredaktorom. V tomto vydavateľstve sedel v období rokov 1977 - 1985 tiež na riaditeľskej stoličke.
Zastával aj politické a štátne funkcie. V rokoch 1954 - 1959 bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, pričom v období rokov 1965 - 1967 zväzu aj šéfoval. Poslancom Slovenskej národnej rady bol v rokoch 1964 - 1981. Ako poslanec pôsobil v rokoch 1969 - 1971 aj vo Federálnom zhromaždení Československej socialistickej republiky (ČSSR). Od roku 1966 do roku 1981 patril medzi členov Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Slovenska (KSS).
Prvé básne uverejňovať už ako gymnazista v časopisoch Plameň, Rozvoj, Nový svet a Elán. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli. Podľa Navrátila vychádzal z prostredia katolíckej moderny a organicky nadväzoval na hviezdoslavovsko-kraskovskú a smrekovsko-lukáčovskú literárnu tradíciu. Silným akcentom jeho poézie však bola aj sociálna problematika. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 skúšal podľa literárneho vedca aj to, aký priestor tvorivej slobody si v novom režime dokáže zachovať.
„Keď azda jeho vrcholnú básnickú zbierku Plebejská košeľa z roku 1950 stranícka kritika odmietla ako prejav ´slzavého humanizmu´, stál na rázcestí. Buď sa mohol odmlčať, alebo vyjsť v ústrety očakávaniam. Pozvoľna sa z nádejného spirituálneho a sociálneho básnika stával predstaviteľ socialistického realizmu. Vzdal sa aj svojej intímne ladenej poézie. Pritom ľúbostná lyrika zaujímala významné miesto v jeho tvorbe už od prvotín, pretrvala skúšku času a dodnes si zachováva podmanivosť. Nasledujúcimi zbierkami Spievajúce srdce (1952), Ozbrojená láska (1953) a Neumriem na slame (1955) sa pokúsil vyhovieť doktríne socialistického realizmu,“ vysvetlil Navrátil.
Jeho balansovanie medzi mocou a slobodnou tvorbou sa ešte objavilo v 60. rokov minulého storočia, keď podľa Navrátila opäť sporadicky nazeral do svojho vnútra a obzeral sa za svojou minulosťou. Prezentoval sa dielami na vysokej remeselnej úrovni, skladbou Vzbúrený Jób (1960), zbierkou Tŕpky (1963), ale hlavne knihami Appassionata (1964), Útek za Orfeom (1965) alebo Sonety pre tvoju samotu (1966), nie vždy sa mu však podarilo preniknúť do hĺbky.
„Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy a zabití študentky Danky Košanovej dokonca bezprostredne zareagoval pôsobivým cyklom Rekviem. Odvážneho odsúdenia tohto agresívneho aktu sa však onedlho vzdal,“ dodal literárny vedec a autor knihy Pramene ranej poézie Vojtecha Mihálika (2019).
V 70. a 80. rokoch vydal zbierky Trinásta komnata (1975), Posledná prvá láska (1978), Erotikon (1981) či Impertinencie a iné smútky (1989). Po roku 1989 publikoval diela Velebný pán z Maduníc (1990), C. k. musicus Mozart (1992) či zbierku Rodisko (1996).
Mihálik zo svojej silnej pozície bránil priamymi zákazmi i sprostredkovanými cez ÚV KSS v publikovaní viacerým básnikom vtedajšej mladšej a strednej generácie. Ani jeho dielo nemožno podľa Navrátila celkom oddeliť od jeho politickej angažovanosti, pretože politikum bolo často priamo prítomné v tematickom jadre jeho poézie. Mnohé z týchto básní mali časovú platnosť a dnes už sú iba dokumentom doby.
„Navyše sa v čase normalizácie snažil ideologicky ´zorientovať´ adeptov poézie v literárnej prílohe týždenníka Nové slovo. Daniel Hevier raz napísal, že za tieto oddané služby totalitnému režimu ´aj jeho nesporné hodnoty celá jedna generácia nedokáže čítať objektívne a s láskou´. Je to pochopiteľné. Ľudia, ktorým z pozície riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ bránil publikovať, čím ich fakticky vyradil z oficiálnej literatúry, a pamätníci toho, ako svojím ideologickým vplyvom pomáhal režimu deformovať prirodzený vývin literatúry, cítia oprávnený hnev. Napriek tomu by sa slovenská kultúra ochudobnila, ak by pre politickú činnosť autora zanevrela aj na tie ´nesporné hodnoty´, ktoré možno z jeho diela vyselektovať,“ uviedol pre TASR Navrátil.
Vojtech Mihálik, zaslúžilý (1966) i národný umelec (1978) a nositeľ Radu práce (1976), zomrel 3. novembra 2001 v Bratislave.
www.ZIVOTPO.sk
